Biela stuha  
logo
+421 48 412 55 13ico_phone
bdnr@bdnr.skico_email
SK | EN
Tento týždeň môžu meninovú akciu využiť:
Miloslava Jaromír Vlasta Lívia Eleonóra Etela Roman/Romana

Ešte raz gratulujem k Vašej 52. premiére v Bábkovom divadle na Rázcestí. Pán Pecko, ako vznikol nápad inscenovať európsku korešpondenciu?

 

Ďakujem. S Ivetou sme už dávno hovorili o inscenovaní korešpondencie známych dvojíc. Tieto naše úvahy sa pravidelne vracali, v podstate niekoľko rokov. Teraz evidentne dozrel čas. Pravdepodobne preto sme do inscenácie Európa v korešpondencii zaradili tak veľa osobností.

 

S Ivetou Horváthovou – autorkou hry a našou pani riaditeľkou v jednej osobe, spolupracujete v textovej a dramaturgickej rovine už mnoho rokov. Zvyknete vstupovať do autorského procesu tvorby? Alebo text upravujete až na čítačkách?

 

Spôsob našej spolupráce sa postupom rokov dosť vyvíjal a menil. Momentálne je to ustálené tak, že po nevyhnutných rozhovoroch a dohovoroch na začiatku Iveta spraví prvú verziu textu. Tú si prečítam, konzultujeme a vstupujem /ak si myslím, že treba/ do textu. Iveta potom s textom ďalej pracuje /ak si tiež myslí, že treba/ a pripraví druhú verziu. Táto sa potom už v podstate dostáva k hercom a herečkám. Ďalej s textom pracujeme na skúškach bežným spôsobom.

 

V inscenácii účinkuje celý herecký súbor. Bol v tom zámer? Zdá sa mi, že text, vzhľadom na zvolený herecko-interpretačný kľúč, by dokázalo obsadiť aj menej hercov/herečiek.

 

Ale aj viac... Text autorka napísala veľmi variabilne a poskytla tak tvorcom veľa možností a slobody. Všetci súčasní členovia a členky súboru BDNR sa vyjadrili, že chcú spolupracovať a skúšať. Nemal som nijaký dôvod toto rozhodnutie hercov a herečiek nerešpektovať. Naopak. Potešil ma tento záujem.

 

Výnimočným bolo aj Vaše výtvarné autorstvo. Porušili ste tradíciu spolupráce s Paľom Andraškom, ktorý je ako scénograf podpísaný pod väčšinou Vašich inscenácií. Tak isto v tíme absentovala výtvarníčka Eva Farkašová...

 

Vedel som od začiatku, čo chcem. Isteže, viem tak viac-menej vždy, ale tentokrát som sa rozhodol pre zmenu. Tým, že som skúšal doma, mal som kontrolu nad výrobou, mohol som vstupovať do procesu realizácie, kostýmy dotvárať spoločne s hercami a herečkami. Naša spoločná, sobotná výprava po miestnych butikoch bola nezabudnuteľná.

 

Naopak, Váš dlhoročný spolupracovník, autor scénickej hudby Róbert Mankovecký, sa na inscenácii podieľal aj tentokrát. Môžem povedať, že hudobná zložka "hrá" v inscenácii výraznú, až svojbytnú úlohu. Ako Vy vnímate hudobný pôdorys pri tvorbe inscenácie?

 

Hudba v našich inscenáciach hrá vždy výraznú, až svojbytnú rolu. Neviem si predstaviť divadlo bez muziky. S Robertom už máme za všetky tie roky tiež ustálenú formu spolupráce. Rozprávame sa, on potom doma pracuje, posiela mi motívy, niekedy krátke, inokedy dlhšie. Témy, impresie, svoje nálady, pocity vyjadrené v hudbe. Tie sa mi hromadia v počítači, počúvam ich, pracujem s nimi. Neskôr Robert príde, je s nami na skúškach a počas nich montujeme hudbu do predstavenia. Veľa hudby vzniká aj počas týchto skúšok. Myslím, že si rozumieme. Neviem, koľko predstavení sme už spolu spravili. Veľa hodín divadla. Aj hudby.

Aha. Ako vnímam pôdorys... Neviem. Nepoužívam nikdy hudbu ako ilustráciu, "podmaz", akustický smog, alebo len tak - pre náladu. Hudba má v divadle taký istý význam ako, povedzme, text. Komunikuje.

 

Podtitul Európy v korešpondencii tvrdí, že inscenujeme osudy/príbehy z minulosti, ktoré prenikli až do našej prítomnosti. V SKD Martin ste v januári vytvorili inscenáciu Vojna nemá ženskú tvár. Inscenácia získala Grand Prix na festivale Nová dráma (máj 2017), podľa vyjadrenia poroty za "objavnosť v rovine dramaturgie a v odhaľovaní minulosti pre realitu dneška." Je pre Vás objavovanie spojení medzi prítomnosťou a minulosťou na základe autentických slov/zápiskov momentálne akýmsi lajtmotívom?

 

O objavovanie spojení medzi prítomnosťou a minulosťou ide vždy. To, že texty spomínaných inscenácií vznikli na základe autentických slov, v takom krátko čase po sebe je však náhoda. A medzi tým som naskúšal aj Židovské rozprávky, Buratina, alebo Eugena Onegina.

 

Svetlana Alexijevič, autorka knižnej predlohy, získala za svoje dielo Nobelovu cenu. Vy ste boli pred týždňom, v piatok 24.11., vyznamenaný Cenou Nadácie Tatra banky v oblasti Divadla za réžiu tejto inscenácie. Už predtým inscenácia získala spomínanú Grand Prix a zároveň cenu bratislavského diváka na rovnakom festivale. Zároveň bola nominovaná v kategórii Mimoriadny počin v oblasti činohry v rámci ocenení DOSKY 2017. Čo podľa Vás nesie zodpovednosť za takúto silnú odbornú i divácku rezonanciu?

 

Téma, autorka, dramatizácia, herecké výkony, načasovanie, koncepcia, žičlivosť porôt a trocha šťastia.

 

Nedávno ste sa vrátili z Bieloruska, kde inscenácia účinkovala na festivale Bieloruskej národnej drámy. Je to krajina, do ktorej sa z našich končín s divadlom bežne necestuje... Priniesli ste si z hosťovania nejakú novú/výnimočnú skúsenosť?

 

Áno. Dobre sa máme!!!

 

V zdivadelňovaní autentických záznamov, zápiskov, listov, denníkov ľudí, čo tu žili pred nami, je aj kus detektívky či voyeurizmu. Láka Vás pokračovať tejto dramaturgickej línii?

 

Láka ma ten voyeurizmus.Vždy ma lákal. Strašne. Vždy som rád pozeral ľuďom do kuchýň. Pozerať sa z ulice do okna niekoho cudzieho, to je kino chudobných. Ako dieťa som si to užíval. Hrozne ma to bavilo a baví. Strašne rád čítam denníky, list, pamäte, autobiografie, biografie. /esemesky, maily... :o)/ Takže – áno, láka ma pokračovanie.

 

Na akú inscenáciu sa môžeme tešiť najbližšie, či už na doskách nášho divadla alebo inde?

 

Plánov mám veľa. Na dlho. Nie veľmi sa mi žiada ich zverejňovať. Nechcem nič zakríknuť. Všetko si vyžaduje svoj čas. Teší ma, že práce je dosť a že ma stále baví.
To je šťastie.

 

Ďakujem pán Pecko a prajem veľa tvorivých síl!
mt