Biela stuha  
logo
+421 48 412 55 13ico_phone
bdnr@bdnr.skico_email
SK | EN

DIVADELNÁ CHÉMIA

 

Môj prvý veľký divadelný zážitok bol, keď som mala 11 rokov a naša pani učiteľka baletu nás zobrala na predstavenie do Opavy. Ten svet ma úplne očaril, ale na druhej strane som dobre vedela, že baletka zo mňa nikdy nebude. Neskôr ma lákala veda, najmä chémia. Ale snívala som napríklad aj o žurnalistike, prispievala som rôznymi článkami do študentského časopisu. Študovala som v Žiline na Gymnáziu J.Wolkera na Hlinách VI. A tam sa to akosi začalo, písala som samozrejme žartovné básničky a aforizmy, hneď ako sa niečo v triede zomlelo, len tak zo žartu. Tak mi spolužiačka povedala, že v divadle Maják je konkurz. Bolo to sídliskové divadlo, ktoré susedilo s našim gymplom, rozdeľovalo nás len školské ihrisko, tak som si tam zabehla na konkurz v predstave, že budú potrebovať niekoho, čo by im písal nejaké nezmysly. Nepotrebovali. Postavili ma na javisko a kázali mi robiť nejaké divné veci, ako zbierať kvety z javiska, ktoré tam samozrejme nerástli a dávať ich do nejakého košíka, tancovať bez hudby, kričať bez dôvodu a spievať, hoci som vôbec nemala chuť. Jednoducho trapas. Nikdy som také niečo nerobila. Mala som šestnásť rokov.
Omylom som sa postavila na javisko a odvtedy som z neho nezliezla.

 

MAJÁK

 

Divadlo sa stalo mojou osudovou láskou aj vďaka môjmu prvému režisérovi Tomášovi Rosickému, ktorý ma po tom „ trapase“ zobral do súboru a začal mi odhaľovať tajomstvá tohto magického a zároveň veľmi ľudského sveta.

Ďalšou veľkou osobnosťou divadla Maják bol Marián Pecko, herec a režisér a muzikant a kamarát. Moja prvá inscenácia bola Buratino, kde som si zahrala postavu Pierota a tam hral aj Peco kocúra Basilia. To sme ešte stáli na jednej strane javiska.

Po skončení školy som chvíľku pracovala ako sekretárka v jednom podniku, aby som samozrejme mohla po večeroch skúšať a hrať a potom mi Tomáš Rosický vybavil miesto v divadle, bola som zamestnaná ako správkyňa budovy. Boli sme tam zamestnaní traja ja, vedúci divadla Dodo Šamaj a v technike Maťko Zaťko. A tak som sa stala poloprofesionálkou. To už je len malý krôčik k úplnej profesionálke...

Keď som v r. 1989 dovŕšila 22 rokov, odohrala som posledné predstavenie v divadle Maják. V Krajskom bábkovom divadle v Banskej Bystrici, kde pred pár rokmi zakotvil aj Marián Pecko, sa menila generácia hercov. Vedenie divadla spolu s dramaturgičkou Ivetou Škripkovou a umeleckým šéfom Štefanom Píšom si prišli pozrieť predstavenia, v ktorých sme hrali. A zobrali nás. A tak sme všetci traja z Majáku (ja, Maťko Zaťko, Dodo Šamaj) prestúpili do KBD v Banskej Bystrici.

 

PROFESIONÁLNY SVET

 

Nastúpila som a moja prvá inscenácia bola Mačka v réžii Karla Brožka. Priznám sa, že kým som bola mladá nemala som čas uvažovať nad tým, že nemám školu, pracovala som v divadle, ktoré organizovalo rôzne worshopy, prípravy na každú jednu inscenáciu. Cvičili sme, korepetovali, učili sa, skúšali a hrali. Mala som šťastie, že som sa stretla s hercami ako boli Štefan Píša-Pigo, Vierka Dubačová, Igor Adamec, Maťo Vanek, Marta Nováková, Mariška Šmihlová, Olga a Karol Zarembovci, Peter Bebjak, Rišo Trsťan, Pavol Hadač, Soňa Dušová, Janko Šávolt, Ján Haruštiak, Janko Kožuch, Marta Nováková, Dada Duditšová, Matúš Bukovčan, Aďo Jastraban, Asen Almášy...
A samozrejme veľa som sa naučila od režisérov, s ktorými som pracovala. Boli to samozrejme Marián Pecko, Jirko Brenek, Viliam Dočolomanský, Silvester Lavrík, Radovan Lipus, Zoja Mikotová, Petr Nosálek.
Každá nová inscenácia bola mojou školou, každé predstavenie a stretnutie sa s ľudmi, či už na javisku alebo v hľadisku ma posúvalo dopredu, robili sme predstavenia netradičné, aj tradičné, hľadali sme témy, osobnosti, spôsob ako sa najlepšie vyjadriť k rôznym témam spoločenského aj politického života a bolo úžasné, že som sa aktívne zúčastňovala tohto procesu.

 

PREMENY

 

Teraz som v divadle už 29 rokov. Veľa vecí sa zmenilo, názov, ľudia, budova. Moja prvá veľká osobná zmena bola zmena môjho mena, vydala som sa a z Dorčíkovej sa stala Šamajovou. Krajské bábkové divadlo sa stalo Bábkovým divadlo na Rázcestí (r. 1991 ed. pozn.) a budovu divadla na Kollárovej ulici sme museli vrátiť pôvodnému vlastníkovi a presťahovať sa do vily Dominiky, ktorá bola predtým administratívnou budovou, sídlili tam dielne, neskôr tam bola študovňa, ale aj byt pre hostí divadla, na Skuteckého ulici.

Zostarla som alebo dozrela a práve teraz riešim, svoj hendikep, že nemám školu. Prichádzajú noví, mladí herci, plní sily a vedomostí. Nuž... a ja pri tom všetkom hraní a kolobehu niekedy nestíham ani čítať knihy. Baterky si dobíjam športom a prechádzkami v prírode.

Ale tento rok sa mi splnila taká súkromná divadelná túžba. Myslím, že najviac som sa naučila, keď som s režisérkou Ivetou Škripkovou robila monodrámy pre deti (cyklus Zahrajte sa s rozprávkami) a mojim snom bolo urobiť aspoň raz monodrámu pre dospelých. A túto sezónu sa mi to splnilo. Urobili sme inscenáciu Monológy na doma, kde hrám postavu Nemky, súčasnej ženy so súčasnými problémami a mám z toho veľkú radosť.

 

Monológy na doma

 

Priestor pre otázky (pýta sa Monika Tatarková):

Majka, v rámci súboru ťa vnímame ako profilovú predstaviteľku hereckých postáv z repertoáru pre dospelých ale rovnako ako veľmi flexibilnú herečku v mnohých predstaveniach pre deti. Čo je bližšie tebe samotnej?

 

Vždy som jednoznačne hovorila, že pre deti hrám omnoho radšej. No prednedávnom som si uvedomila, že neviem kedy sa v ľuďoch mení detská duša na dospelú a že či sme ozaj všetci takými neskutočne serióznymi a váženými dospelákmi, akých na verejnosti musíme ukazovať, aby svet videl, že dodržiavame pravidlá, veľakrát nezmyselné a nepochopiteľné. Veľmi by som chcela nazbierať silu, aby som dokázala uvoľniť emócie u dospelého publika, aby sa ľudia prestali brať tak vážne a začali si vychutnávať život aj cez zážitky z dobrého predstavenia. Možno by to chcelo zahrať si Nepos(l)edné predstavenie pre dospelých (Nepos(l)edné predstavenia – cyklus 8 predstavení, ktoré v BDNR vznikli v r. 1991 a 1992, ed. pozn.), kde by sme sa mohli v rámci pravidiel a divadelného jazyka riadne vyjašiť.

 

Čo ty považuješ za svoje najvýraznejšie alebo najdôležitejšie momenty v svojom hereckom živote?

 

Čo bolo pre mňa najpodstatnejšie, v procese môjho hereckého formovania, bola spolupráca s Ivetou Škripkovou. Urobila so mnou 5 sólohier v priestore Teátria (cyklus Zahrajte sa s rozprávkami). S jednou z nich – Anička Ružička a Tonko Modrinka som prežila aj takú nepríjemnú „tortúru“. Inscenácia vznikla v r. 2006, dodnes je na repertoári divadla. Hovorí o tolerancii, rešpektovaní sa navzájom a o vnútornej slobode nebáť sa byť tým, kým som. Počas jedného predstavenia v r. 2013 som si všimla, že v hľadisku sú ľudia, ktorí rozdávajú nejaké letáčiky, samozrejme len rodičom, snažila som sa to ignorovať, veď som hrala pre deti a tie boli úžasné. Vedela som, že rodová problematika, ktorou sa predstavenie zaoberá bola veľmi kritizovaná kresťanskou obcou a Anička Ružička a Tonko Modrinka sa dostali na listinu Kultúry smrti, pre mňa absolútne nepochopiteľné. Letáčiky  samozrejme informovali o nebezpečnosti rozprávky so zavádzajúcimi informáciami o experimentovaní s detskou orientáciou. Spochybnili príbeh o vnútornom sebaurčení dieťaťa, ktorý sme s úspechom hrávali roky pred tým nielen na Slovensku, ale i v Poľsku, Maďarsku, Česku. Vtedy bola pre mňa veľmi silná reakcia jednej mamičky, ktorá ma povzbudila a darovala mi kameň pre šťastie. Po predstavení sa zástupcovia kresťanskej obce stretli s riaditeľkou divadla a s umeleckým šéfom a dlho diskutovali.

 

Anička Ružička a Tonko Modrinka

 

Ďalším dôležitým krokom pre mňa bola práca v štúdiu T.W.I.G.A.* , kde som dostala príležitosť zahrať si autentické ženské aj mužské postavy. Naša práca bola o hľadaní, povedali sme si, že je to laboratórium,  kde sme skúmali naše ženstvo. Ale nie tak ako sa to má alebo robí v divadelnej konvencii, ale tak ako to naozaj cítime, mimo noriem. Čo nás hnevá, čo teší, čo by sme chceli zakričať, o čom sa nedá mlčať, čo nikoho nezaujíma, ale že prečo? Čo by sme chceli zmeniť, keby sa dalo. Niekedy je oveľa ťažšie hrať svoje autentické pocity a zážitky. Veci, s ktorými sa zrazu konfrontujete s divákom sú osobné a o to boľavejšie. Ja ako herečka som mala vždy pocit, že som nenahraditeľnou súčasťou tejto tvorby, čo je pre nás herečky dosť podstatné, veď mať pocit, že ste nenahraditeľné už len pre Váš osobný postoj, názor a vyjadrenie sa k veciam, to v divadle nebýva zvykom a musím povedať, že ani v našom nie, všetci sme nahraditeľní a čo si myslíme veľakrát nie je podstatné.
Iveta vždy prišla s témou a potom nasledovali stretnutia, rozhovory, zbieranie materiálu a Iva písala, pre nás. Z nakumulovanej energie na začiatku vznikli Citová výchova hadej ženy (r. 2007, obnovená premiéra r. 2012) a MOCAD(R)ÁMY (r. 2007). V spolupráci s ľudsko-právnymi organizáciami sme vytvorili viacero zaujímavých happeningov, s témou násilia páchaného na ženách a domáceho násilia, najzaujímavejšími boli spolupráce s Fenestrou Košice – happening Umlčané svedkyne (r. 2003, 2004), alebo happening VEC: Cesta číslo 5 (r. 2011, 2012), kedy sme hrali po slovenských obchodných centrách. Happeningy mali silu v tom, že sme sa stretli aj s publikom, s ktorým by sme sa v divadle nikdy nestretli, ale téma, o ktorej hráme sa týka aj ich. Takto mali možnosť sa jej dotknúť a mnohých/mnohé zasiahla.

 

Citová výchova hadej ženy


Ďalšou skvelou líniou štúdia bola spolupráca s Janou Juráňovou, ktorá pre nás napísala Reality snov (r. 2011). Príbeh matky a jej dcér za dverami malého bytu s neobmedzenými možnosťami a únikmi do paralelného sveta. Neskôr (r. 2014) sme inscenovali aj jej román Ilona, žena Hviezdoslavova.

 

Reality snov


V každej inscenácii TWIGY sme sme sa pozerali na problémy žien, o ktorých sa veľmi nehovorí, ale ktoré sú súčasťou každého života v ženskej koži, lebo z tej sa vyzliecť nemôžeme. Otvorili pre mňa nepoznaný svet, ktorého som-sme paradoxne súčasťou. Vďaka TWIGE som spoznala veľa múdrych silných žien, ktoré sa snažia neustále bojovať za svoje práva a postavenie v tejto spoločnosti. Aj keď sa nejedná o tak závažné veci ako je právo na vzdelanie a volebné právo, no aj tak je toho veľmi veľa čo treba zmeniť, aby sme sa stali aspoň trošku lepšími a tolerantnejšími.

 

Aké boli /sú tvoje divadelné/umelecké spolupráce mimo BDNR?

 

Nie je toho mnoho. V divadle Aréna som hosťovala v predstavení Povstanie, (réžia Slávka Daubnerová), v Štátnej opere v Banskej Bystrici v opere Don Pasquale v réžii Dany Dinkovej. Občas na niečom participujem v rozhlase. Po prvýkrát ma oslovil režisér Juraj Bindzár pri skúšaní rozhlasovej hry ONI. Neskôr prišla spolupráca pri rozhlasovej hre Krajina nepokosených lúk (réžia Iveta Jurčová). Výnimočnou skúsenosťou bola aj spolupráca na študentskom filme Sestry, ktorý točila absolventka filmovej tvorby na VŠMU.

 

Vieš odhadnúť v koľkých inscenáciách si počas tých (takmer) 30 rokov v našom divadle hrala?

 

V koľkých inscenáciach som hrala si nedovolím tipnúť. No pravda je, že by som to rada vedela :-D

(Odpoveď sa Majka aj Vy dozviete v záverečnom kvíze).

 

Povolanie herečky sa väčšinou spája s veľkou časovou vyťaženosťou, nutnou flexibilitou a pod. Zároveň si matka dvoch chalanov. Ako sa ti darilo/darí balansovat medzi týmito dvomi – asi – životnými rolami?

 

Nebolo jednoduché zvládať rodinu a aj divadlo. Ale v podstate je to za mnou. Chalani sú už veľkí, Adamko si buduje už svoj život a Marek bude mať osemnásť. Keď je človek mladý nezamýšľa sa nad tým či vládze alebo nie. Jednoducho robí to, čo treba. Všetko sa dá a ešte sú tu divadelné prázdniny, ktoré som si vždy s deťmi naplno vychutnala.

 

Ako vnímaš druh bábkového divadla a neobvyklú prax BDNR - uvádzať bábková divadlo pre dospelých divákov? A je podľa teba Bystrica divadelnym mestom?

 

Bábkové divadlo bolo od počiatku divadlom pre dospelých, myslím si, že keď je divadlo dobré tak je jedno či je bábkové alebo činoherné. Dôležitejšie je, či naň chodia diváci. Banská Bystrica je mestom športu a turistiky. Tak na mňa pôsobí, v okolí sú vybudované cyklotrasy, bežecké dráhy, dookola sú prenádherné hory, každý umelec tu načerpá množstvo inšpirácii a energie, ale do divadla sa tu ľudia veľmi nehrnú.

 

Cítiš sa byť v Bystrici doma?

 

Do Bystrice som sa zamilovala hneď v prvý deň ako som Bystricou prechádzala. Chodili sme sem na premiéry a mňa hneď upútalo bystrické divadlo, videla som čo sa tu hrá a hlavne ako sa k divadlu pristupuje. Banská Bystrica sa stala mojim domovom. Toto bola láska na prvý pohľad. Áno, cítim sa byť Bystričankou.

 

MAJKA A (niektoré) ROLY

 

Ako sme už spomínali, Maja Šamajová v spolupráci s režisérkou Ivetou Škripkovou vytvorila 5 sólohier pre deti:

Dobrodružstvá smelého zemiaka (premiéra 20.5.2003), Meluzíny (premiéra: 2.12.2003), Anička Ružička a Tonko Modrinka (premiéra 16.3.2006), Bubácka rozprávka (premiéra 31.9.2007). Poslednou bola inscenácia Sofia de Ségur: Sofinkine maléry (premiéra 7.3.2010). Majka v nej naplno rozvinula svoje (bábko)herecké schopnosti:

 

„Mária Šamajová sa chopila postavy francúzskej vychovávateľky s bábkarskou flexibilitou. Prirodzene prechádza z jednej postavy na druhú. Vymýšľa si, hrá sa. Mení hlasy, intonáciu, do prehovoru vkladá francúzske slovíčka. S ľahkosťou si poradí aj s technickými komplikáciami.“

 

Z recenzie Barbory Zamiškovej Kto skúša, zakúša, kto sa bojí, v kúte stojí, publikované 7.3.2010. Celá recenzia: https://www.monitoringdivadiel.sk/recenzie/recenzia/kto-skusa-zakusa-kto-sa-boji-v-kute-stoji/

 

Sofinkine maléry

_____
 

Jednou z najvýraznejších postáv Majky Šamajovej bola postava Maji v inscenácii Citová výchova hadej ženy:

„Herečka s mimoriadne originálnym zmyslom pre pointovanie textu neskĺzne k prvotnému hysterčeniu. Striedanie intenzity v slovnom prejave odráža nervnosť, no tiež odhaľuje navrstvený smútok, ľútosť, samotu, ale predovšetkým chuť do života. Absencia matky spôsobuje zbúraný most medzi sestrami, ktoré aj vinou odlišných životných štandardov a podmienok, nie sú schopné komunikovať.“

 

Recenzentka Eva Kyselová, publikované 31.12.2012, pri príležitosti obnovenej premiéry inscenácie (9.5.2012). Celá recenzia Mama má ženu – žena má mamu... nájdete: https://www.monitoringdivadiel.sk/recenzie/recenzia/mama-ma-zenu-zena-ma-mamu/

____
 

Reflexia na Majkinu postavu Solange v inscenácii Slúžky:

„Eva Dočolomanská v úlohe Claire a Mária Šamajová v úlohe Solangepredstavili širokú paletu svojich hlasových a fyzických dispozícií. Presvedčili nás o schopnosti wutenticky vyjadriť celú škálu emócií, presne rytmizujú svoj prejav a rolové hranie prechádza od módu irónie až k paródii, ktorá vrcholí v jednom móde tragickosti.“

 

Daniela Bačová, z recenzie Slúžky, hra s hrou, Javisko, 35, č. 3/2003.

 

Slúžky

_____
 

Mnohovravné je vyjadrenie dramaturga, bábkára a divadelného teoretika Vladimíra Predmerského, ktorý Majku Šamajovú označil za klaunku „polívkovského“ typu.

v recenzii:  Rázcestie iba s jednou smerovkou?  https://www.monitoringdivadiel.sk/recenzie/recenzia/razcestie-iba-s-jednou-smerovkou/

______
 

OCENENIA:

  • Cena Medzinárodného festivalu bábkových sólistov a sólistiek v poľskej Lodži za herecký výkon v inscenácii Anička Ružička a Tonko Modrinka (r. 2007).
  • Prémie Literárneho fondu (LF) za herecké výkony v sezónach 1998/1999, 1999/2000, 2002/2003, 2004/2005, 2008/2009.
  • Prémia LF udelená v r. 2008 za postavy Vdovy v inscenácii Mocad(r)ámy.
  • Prémia LF udelená v r. 2012 za postavu Božky v inscenácii Reality snov.
  • Prémia LF udelená v r. 2013 za stvárnenie rôznych postáv v inscenácii Dobrú chuť, vlk!
  • Prémia LF udelená v r. 2014 za stvárnenie postáv v inscenáciách Nostalgia a Ilona, žena Hviezdoslavova.
  • Prémia LF udelená v r. 2015 za postavu Terézie Vansovej v inscenácii TV Recepty.

______

 

KVÍZ: ČO VIETE O MAJKE ŠAMAJOVEJ? Neviete? Tipujte!

 

1. OBĽÚBENÁ KNIHA?

 

A. Graham Green: Komedianti  B. Bernhard Schlink: Predčítač  C. Kristína Tučková: Žítkovské bohyne

 

2. OBĽÚBENÝ FILM?

 

A. Predčítač   B. Teória všetkého   C. Forrest Gump

 

3. OBĽÚBENÝ HEREC/HEREČKA?

 

A. Bolek Polívka  B. Antony Hopkins  C. Eva Holubová

 

4. OBĽÚBENÁ SKLADBA? 

 

A. Hans Zimmer: Tennessee  B. P. I. Čajkovskij: Labutie jazero  C. Niccoló Paganini: Caprice 24

 

5. OBĽÚBENÝ NÁPOJ?

 

A. Čaj  B. Káva s mliekom  C. Karotkový džús

 

6. OBĽÚBENÁ FARBA?

 

A. Krémová  B. Žltá  C. Zlatá

 

7. V KOĽKÝCH PREDSTAVENIACH NÁŠHO DIVADLA MAJA ŠAMAJOVÁ ÚČINKOVALA?

 

A. 55 B. 85 C. 105

 

 

* Štúdio T.W.I.G.A. je prvé a jediné feministické divadelné štúdio na Slovensku. Iniciátorkou, režisérkou a inšpirátorkou štúdia je Iveta Škripková. T.W.I.G.A. sa venuje zobrazeniu ženskej skúsenosti z rodovo citlivého hľadiska. Herečky štúdia sa pod vedením Ivety Škripkovej venujú príbehom výnimočných žien, ktoré istým spôsobom prekročili normy, prestúpili rámec prisudzovaný ženám v období, v ktorom žili. V druhej línii realistickému zobrazeniu života "bežných" žien, demýtizácii ženských obrazov a kritickej reflexii mužsko-ženských stereotypov. V neposlednom rade Štúdio T.W.I.G.A. emancipuje rodovo citlivý jazyk v divadelnom prostredí.
V rámci Štúdia T.W.I.G.A. vznikli:
MOCADRÁMY (2007)
(ZA)PÁRAČKY (2008)
NAPÍSANÉ DO TMY (2009)
ŠMÍRAČKY (2010)
VARIÁCIE LÁSKY (2011)
REALITY SNOV (2011)
DIAGNÓZA:SLOVO (2013)
LIST ČIERNEMU SYNOVI (2013)
ILONA, ŽENA HVIEZDOSLAVOVA (2014)
T.V. RECEPTY (2014)
ŽIVÁ ŽENSKÁ KNIŽNICA (2016)
BABIE LETO (2017)
Viac o tvorbe Štúdia T.W.I.G.A.: http://www.bdnr.sk/studio-twiga

 

** správne odpovede ku kvízu: 1.C, 2.B+C, 3.A, 4.C, 5. A, 6.B, 7.B