Rozhovor s Katarínou Aulitisovou a Ľubomírom Piktorom, zakladateľmi, hercami a režisérmi Divadla PIKI

 

Ste Podozrivo Ideálna Kočovná Iniciatíva bez vlastnej budovy, kočujete po svete, tvoríte doma, skúšate v garáži... Prečo ste sa rozhodli pre túto cestu tvorby a nie pre prácu v kamennom divadle?

Pretože sa nám časom potvrdilo niekoľko skutočností:

  1. Že nám viac vyhovuje taký spôsob života, keď nemusíme ani poslúchať nejakú dosadenú autoritu, ani nikoho riadiť. Že chceme a dokážeme byť zodpovední sami za seba.

  2. Že máme vo dvojici dostatok energie, interpretačného, ale aj tvorivého potenciálu na to, aby sme dokázali dlhodobo páchať také divadlo, ktoré prináša radosť nám, divákom a občas aj „odpornej“ porote.

  3. Že nám k tomu a ku šťastiu stačia len skromné prostriedky a podmienky a že  nepotrebujeme takmer žiadne dotácie.

 

Divadlo PIKI funguje od roku 1990 až dodnes. Čo vás spojilo a dopomohlo ku vzniku divadla PIKI?

Nás už pred rokom 1990 spojilo štúdium v Prahe, súdružka na Národnom výbore, ba dokonca aj sám Pánboh. Ku vzniku nášho divadla potom dopomohol vtedajší priepastný nepomer medzi atmosférou zásadných zmien v spoločnosti a atmosférou nemennosti, ktorá vládla v kamenných bábkových divadlách.

 

Máte pocit, že sa detský divák za tie roky nejako zmenil? Ak áno, ako?

So zmenami vo svete dospelých sa samozrejme museli zmeniť aj deti. Pribudli rozmaznané „pánčatá“ v exkluzívnych kluboch, aj odvrhnuté deti v detských domovoch a domoch sociálnych služieb.

Celkovo však deti neuveriteľne vyspeli. Pre divadelníkov to znamená, že adresnosť musia posúvať smerom nadol. Možno aj preto vznikla potreba predstavení pre batoľatá.

 

Divadlo PIKI stelesňujete vy dvaja - Katka Aulitisová a Ľubomír Piktor. Obaja učíte aj na VŠMU, svoje skúsenosti a vedomosti odovzdávate ďalším generáciám budúcich hercov a herečiek... Mohli by ste prezradiť princíp vašej práce so študentmi a študentkami?

Na škole sme aj s cestou asi tri roky, takže o nejakej prepracovanej a časom overenej metodike nemôže byť veľmi reč. Snažíme sa však, aby to odovzdávanie skúseností nebolo len vtĺkaním zaručených právd do hláv úbohých študentov, ale aby pritom mali dosť priestoru aj na prejavenie svojho vlastného, osobitého a mladého názoru.

 

Vaše inscenácie sú určené hlavne mladším divákom a diváčkam, nerozmýšľali ste nad bábkovou produkciou aj pre dospelých?

Tak seriózne, aby nejaké predstavenie aj naozaj vzniklo, sme nad tým nerozmýšľali. Jednak sa nám zdá, že nám akosi viac svedčí hrať pre deti. Tiež sa nám vidí, že divadla pre dospelých je dostatok a že deti si toho zaslúžia viac. Okrem toho, hoci sú naše predstavenia primárne určené deťom, vždy ich staviame tak, aby ich v zdraví a dobrom pocite prežil aj ich dospelý sprievodca. Mimochodom – práve sme dostali ponuku, aby sme na istom festivale zahrali naše ostatné predstavenie dopoludnia pre deti a večer pre dospelých!

A k reálnej bábkovej tvorbe pre dospelých sa vlastne dostávame teraz okľukou – práve cez študentov na VŠMU. Drvivá väčšina výstupov ich prác, do ktorých sme boli zaangažovaní aj my, bola určená dospelým, či dospievajúcim. Takže – keď sa to spolu so študentmi naučíme, možno si nejaké „dospelácke“ predstavenie pre potešenie urobíme.

 

Na festival Bábkarská Bystrica 2014 prichádzate s inscenáciou Pes (Prí)tulák, rozhodli ste sa ho zdramatizovať a pridať do vášho repertoáru v roku 2012...
Čo vás na Pennacovej téme zaujalo najviac?

Témy našich predstavení často vychádzajú aj z nášho osobného života. V roku 2012 sme sa pomaly lúčili s naším chlpáčom, ktorý to s nami ťahal trinástym rokom. Chceli sme teda urobiť čosi „na jeho počesť“. Medzi množstvom štvornohých hrdinov nás zaujal Pennacov Pes jednak svojou podobnosťou s naším psom, ale predovšetkým veľmi presným, citlivým a dojímavým zobrazením vzťahov ľudí, zvierat, aj všetkých týchto stvorení navzájom.
 

Na Bábkarskej Bystrici sa s divákmi nepodelíte iba o inscenáciu Pes (Prí)tulák, ale Katka prijala pozvanie spolupracovať na projekte site specific „Začnite s vysťahovaním“. Netradičný projekt venovaný 70. výročiu SNP v netradičnom priestore kaštieľa Radvanských. Ako prebiehala jej príprava na tento projekt?

Môj malý boj s veľkou tému SNP sa uskutočnil, na rozdiel od ozajstného SNP, v pohodlí záhrady v Pezinku – bez konšpirácie, utajenia a obetí na životoch (iba ak hmyzích). Až som z toho bola trochu nesvoja. Keď totiž čítate o vojne, násilí, obetiach, hlade a smrti, akosi nemôžete mať vyložené nohy, popíjať kávu a chrumkať čerstvý koláčik. Namiesto dobrôt som teda hltala množstvo kníh, ktoré boli pre mňa veľkým a smutným dobrodružstvom. Asi po mesiaci som sa zo záhrady v Pezinku presťahovala do záhrady v Bratislave, kde sme spolu s Markétou dávali myšlienkam vizuálnu podobu. Nebolo však naším zámerom mať celý koncept do bodky vymyslený. Išli sme na to dobrodružne – v stopách SNP, ktoré vypuklo čiastočne nepripravene a nechali sme priestor aj na improvizácie a autorský vklad študentov. Teraz už len dúfame, že náš pohľad na SNP bude dobrodružstvom aj pre divákov.


Záverečná otázka. Vaše divadlo funguje viac ako 24 rokov, patríte ku stáliciam v bábkovej tvorbe pre deti. 24 rokov intenzívnej tvorby máte za sebou. Čo vám toto obdobie vzalo a čo dalo? Máte nejaké plány do budúcna? 

Tých 24 rokov predstavuje  takmer celý náš spoločný osobný i pracovný život. Oba tieto životy sú v našom prípade veľmi tesne a pevne prepletené. Chvalabohu, môžeme skonštatovať, že v oboch sme dosiahli pocit zmysluplnosti. Priviedli sme k životu i k samostatnosti dve vlastné deti a vďaka divadlu a televízii sme (citujeme  nejakých mladíkov  z Igramu:) „ovplyvnili v dobrom celú jednu generáciu“.
Nejaké plány do budúcna máme, ale hovorí sa: „ Ak chceš pobaviť Boha, povedz mu svoje plány.“ Takže si ich radšej necháme pre seba.

 

Zhovárala sa: Júlia Pecková.