ROZHOVOR S MICHAELOU HOMOLOVOU, režisérkou a herečkou Naivního divadla Liberec.

 

Každý umelec má svoj vlastný tvorivý proces. Aký je ten Váš? Čo všetko Vás vie inšpirovať?
Predovšetkým sú to moji spolupracovníci – autor a dramaturg, výtvarník, hudobník. V rozhovoroch s nimi nachádzame tému a možnosti jej javiskového spracovania. Častokrát sú to dlhé rozhovory, niekedy v kaviarni alebo pri jedle, niekedy len tak v divadle, občas cez telefón, či skype. Každý z nás niečo prináša. A nemyslím tým len priamo nápady k pripravovanej inscenácii, ale aj svoje osobné zážitky, spomienky, skúsenosti. Neraz úplne odbočíme od témy a práve tam sa môže objaviť ten správny podnet, ktorý nás posunie ďalej. 
Potom je tu samozrejme fáza samoštúdia, kedy hľadám všetky dostupné materiály a informácie k zvolenej téme, prípadne čítam literatúru žánrovo príbuznú, pozerám filmy, blúdim po internete. Väčšinou nič z týchto materiálov nie je do výsledného tvaru nejako zakomponovaných, ale verím, že naše povedomie o nich prehlbuje celkové vyznenie inscenácie.
A k tomu všetkému sa stávajú inšpiráciou moje každodenné zážitky, alebo napríklad silný umelecký zážitok. 

 

Prečo tvoríte predstavenia pre najmenšieho diváka – úplne maličké detičky? 
Naše divadlo (Naivní divadlo) je svojou tvorbou zamerané na tvorbu inscenácií pre deti rôznych vekových kategórií. Inscenácie pre deti predškolského veku tvorím asi najradšej. Voľba prostriedkov musí byť pútavá a zároveň zrozumiteľná, tvorci by však nemali zľavovať zo svojich umeleckých a intelektuálnych ambícií. Naopak prijať tieto obmedzenia ako výzvu a vytvoriť plnohodnotné umelecké dielo považujem za nesmierne zaujímavú tvorivú cestu. 

 

Vo Vašich inscenáciách často aj hráte. Čo prežívate, keď detičky rozprávajú, híkajú, dotýkajú sa Vás a aj rekvizít? Máte už zaužívané metódy/techniky, ktoré určite na ne zaberajú? Alebo ako to riešite? 
Takých inscenácií, kde by deti mali možnosť dotýkať sa bábok, rekvizít alebo nás hercov máme v reportoári len pár a ja v žiadnej z nich nehrám, takže rozhodne žiadne zaužívané techniky na to nemám a myslím si, že ani nie je možné ich mať. Každé predstavenie je neopakovateľný zážitok tu a teraz a každé dieťa reaguje inak a inak prejavuje svoje emócie. Pri predstavení O beránkovi, který spadl z nebe tieto situácie nastali a herci si s nimi vždy skvelo poradili.  

 

Väčšina Vašich predstavení má poetické názvy, napr. Proletět duhou, O beránkovi, který spadl z nebe... Kto a ako vymýšľa toto „poetično“? 
Vybrali ste práve tie jediné dva poetické námety z posledných sezón. Žiadny vedomý zámer za tým nehľadajte, jednoducho sa to tak zbehlo. Keby ste sa pozreli hlbšie do minulosti nášho divadla, tak tam nájdete názvy inscenácií, ktoré sa dotýkajú jedla a pokrmov. Možno to súvisí so životnými etapami nášho dramaturga a autora Vítka Peřinu.

 

Na predstavení Smolíček Pacholíček ste pracovali so žiakmi 5. ročníka literárno-dramatického odboru ZUŠ v Liberci. Musíme spresniť že mali 12 – 13 rokov. Ako vás napadlo, že budete režírovať týchto hercov? Obohatilo Vás to? V čom?
Pôsobím päť rokov ako učiteľka dramatického odboru ZUŠ a s deťmi pracujem v rôznych podobách už od študetských čias. Okrem toho, že ma kontakt s deťmi napĺňa a dobíja životnou energiou, zároveň ma posúva aj po umeleckej stránke tým, že ma nenecháva ustrnúť v rutine. Začína to už pri hľadaní vhodných textov na inscenácie či prednesy, kedy som nútená veľa čítať a orientovať sa v detskej literatúre, cez dopĺňanie a oživovanie vedomostí z histórie a teórie divadla, až po vlastný proces tvorby inscenácie.

 

Aký má zmysel podľa vás existencia festivalu (akéhokoľvek, bez ohľadu na žáner umenia)? Načo sú dobré festivaly?
Vidím dva hlavné dôvody. 
Ten prvý je možnosťou pre divácku obec – na jednom mieste a v pomerne krátkom čase vidieť veľa inscenácií (koncertov), a to nielen svojich obľúbených, ale aj neznámych a tým si pre seba rozšíriť do budúcnosti možnosti ďalších kultúrnych a umeleckých zážitkov. Zídu sa tam ľudia podobného zamerania, môžu o videnom diskutovať, alebo spoločne zdieľať radosť. 
Ten druhý dôvod sa týka samotných tvorcov v možnosti konfrontácie výsledkov svojej práce, načerpania inšpirácie a získania prehľadu o tom, ako sa to robí inde. Neoddeliteľnou súčasťou toho všetkého je samozrejme stretnutie s priateľmi a známymi zo vzdialenejších kútov republiky, či zo zahraničia a vytvorenie nových kontaktov.

 

A načo je dobré bábkové divadlo?
Na čo je dobré akékoľvek divadlo? Na čo je dobré akékoľvek umenie? Dá sa bez neho žiť? Asi dá. Ale taký svet nie je pre mňa dobrý. 

 

Zhovárala sa: Lucia Jaďudová.