ROZHOVOR S MARTOU GUŚNIOWSKOU, s jednou z najvýznamnejších súčasných poľských autoriek pre deti. 


15. októbra 2005 na 22. ročníku Celonárodného festivalu poľského bábkového divadla v Opole vybuchla bomba. Inscenácia tvojho textu O rytierovi bez koňa získala takmer všetky ocenenia spomínaného festivalu. Ty si si tiež jednu prebrala – za text, čo na dovtedajších ročníkoch nebývalo zvykom – udeľovať ceny autorom, či autorkám. Takmer nikto, zo sveta bábkového divadla v Poľsku, v tom čase nevedel nič o Marte Guśniowskej. Pôsobila si ako veľké-malé zjavenie. Aj na mňa, pretože som vtedy na ten festival bol pozvaný a videl som aj tvoje predstavenie, isteže.
Povedz mi, Marta, kde si bola dovtedy, čo si robila? Ako sa stalo, že si napísala „Rytiera“ a ako sa stalo, že ten bol zrealizovaný v Teatrze Animaciji v Poznani?

Pamätám si na ten festival – prvý a najkrajší festival v mojom živote. Diplom doteraz visí v mojom dome.
Všetko sa to začalo veľmi dávno, keď sa “malá Martuška” naučila písať. Boli to vtedy hlavne veršíky, ktorými som obdarúvala mojich blízkych. Prvú hru som napísala na strednej škole – mala som zopár rokov a bola som fascinovaná Shakespearom. Napísala som teda vážnu shakespearovsku tragédiu pod názvom “Vendeta” – bolo to o láske, o cti, o zrade, o všetkom dôležitom a vážnom. Potom som našla varšavskú súťaž pre mládež “Hľadáme poľského Shakespearea” a poslala som ju tam. Dostala som za ňu ocenenie. Bola som strašne pyšná, že dokážem napísať shakespearovskú drámu, kým som sa nedozvedela, že som napísala ”vynikajúcu napodobeninu fredrovskej komédie”. Porota sa pekne usmiala a ja som pochopila, že    
 shakespearovské tragédie pravdepodobne písať neviem. Začala som teda písať komédie.
A potom som sa zamilovala. Na život a na smrť. Do bábkového divadla. Iné divadlo už pre mňa neexistovalo. Chcela som ísť dokonca na príjimačky na Divadelnú akadémiu, ale zľakla som sa. Išla som na filozofiu a to bol vynikajúci nápad. Filozofia učí myslieť, aj priznať si neznalosť, otvára oči a pohľad na svet, čo je pre spisovateľa veľmi dôležité.
Čo sa týka Rytiera bez koňa, napísala som ho do súťaže, termín mal uplynúť o niekoľko dní, ale to mi nevadilo, pretože sa v mojej hlave objavil nápad  a hra “sa napísala” za štyri večeri. V súťaži dostala ocenenie, ale to nebolo najdôležitejšie. Všimol si ju vtedy  Janusz Ryl-Krystianowski, zapáčila sa mu a tak sa ocitla na doskách Divadla Animácie a odtiaľ jednoducho na festivale...

 

To, čo som povedal vyššie, že v roku 2005 tvoje meno nikto nepoznal, dnes už dávno neplatí. Koľko divadelných hier si odvtedy napísala?
Strašne veľa! Keď sa nič iné nevie a písanie je najväčšou vášňou a radosťou, tak to sa píše a píše a píše... Myslím, že hier bude cez 60. Nie všetky považujem za natoľko dobré, aby uzreli svetlo sveta, tiež ich je veľa rozpísaných a z nejakých dôvodov nedokončených. Ale aj na tie príde čas...


Koľko si už mala premiér v profesionálnych divadlách? Dokážeš ich spočítať?
Kedysi som počítala, pretože každá premiéra je pre mňa veľmi dôležitá a je zdrojom šťastia a spokojnosti. Ale po päťdesiatej premiére som sa stratila. Prvých uvedení bolo o niečo menej – medzi 30 a 40, pretože niektoré texty mali niekoľko premiér. Rekordérom je “Rytier bez koňa” –  mal už 10 premiér v Poľsku i v zahraničí.
 

Viem, že si tiež autorkou textov pre dospelých, ale v tvojej tvorbe dominujú hry pre deti. 
Asi mám v sebe viac z dieťaťa, ako z dospelého. Je nepopulárne povedať, že si píšem texty sama pre seba, vtedy ťa ľudia považujú za egocentrika. Ale v mojom prípade ide o to, že ja jednoducho píšem také texty, aké by to dieťa vo mne, to malé dievča s vrkôčikmi a rozbitými kolenami, chcelo čítať, alebo vidieť v divadle. Nepozerám na deti zhora, ako dospelý – nechcem ich učiť, vychovávať. Pišúc hovorím s nimi ako rovný s rovným. A zároveň, kúsok dospelého – pretože aj ten v konečnom dôsledku vo mne je – vie, že každá dobrá rozprávka musí mať v sebe za hrsť smiechu navonok a múdrosť vo vnútri. Takto akosi sa píšu moje rozprávky. A texty pre dospelých? Niekedy vychádzam z detského sveta, aby som napísala niečo pre dospelých, pretože takto získavam odstup od toho čo robím – a s veľkou radosťou a nostalgiou sa vraciam späť do magického sveta dieťaťa.


Poznám tvoje texty. Veľa som ich čítal, veľa videl a dva z nich som mal česť inscenovať a prekladať do slovenčiny. Vo svojich hrách hovoriš s deťmi veľmi často o vážnych veciach. O starobe, o smrti, o Bohu, o viere, o strachu, o hľadaní zmyslu života... Častokrát prekračuješ  hranice, keď sa veľmi intenzívne dotýkaš tabuizovaných tém pre deti.  Aj napriek spomínanému si ako autorka mimoriadne úspešná. Divadelní šéfovia sa týchto tém v tvojom spracovaní neboja. Naopak. Pravdepodobne neexistuje bábkové divalo v Poľsku, ktoré by ťa nemalo na plagáte. Čo si myslíš, prečo?
Myslím, že ide o to, čo som už spomínala – o vnímanie dieťaťa ako rovnoprávneho príjemcu. O rozprávaní sa s ním o všetkom. Viem, že smrť je ťažkou témou. A veľa ľudí pred ňou uniká. Ale unikaníe pred  rozhovorom o smrti nespôsobí, že unikneme jej samotnej. Nie je možné predstierať, že neexistuje, pretože deti sa s ňou skôr či neskôr stretnú. Umiera milovaný starký, starká, psík, škrečok... A treba si s tým akosi poradiť, prijať to. Pretože taký je zákon prírody. A nič neučí životu tak pekne ako rozprávky a divadlo.


Všetky spomínané témy, všetky vážné slová vypovedané v Tvojich hrách sú väčšinou artikulované zvieratami. Žirafy, slony, chameleóny, vlci, líšky, zajace, kliešte, blchy, kone, či bazilišek... To sú  Tvoji hrdinovia. Prečo?  Ezop, La Fontaine, Krylov a... Guśniowska? Páči sa Ti táto predstava?
Myslím, že zvieratá sú zábavnejšie, zaujímavejšie a tiež je ľahšie sa do nich zamilovať. Okrem toho, v mojich rozprávkach majú hrdinovia veľa chýb a zvieratá sa za to neurážajú. Myslím si, že v konečnom dôsledku  to chyby spôsobujú, že sme výnimoční. Ideál je nudný. Keď si pomyslíme na svojich blízkych, to tie malé nedokonalosti spôsobia, že sa usmievame popod nos. Každý z mojich zvieracích bohatierov je veľmi ľudský vo svojich chybách a nerestiach, ale pri tom milovaný a nevinný – ako zvieratká.

 

Často  máš vo svojich hrách  postavu Boha... Máš s ním nejaké nevybavené účty?
Rada myslím na to, že nad celým týmto pozemským neporiadkom je niekto múdrejší ako my, lepší, pozerajúci na nás so zhovievavým úsmevom, ako niekto, kto dozerá na deti, ktoré sa hrajú v piesku. Nemieša sa do ich hry, nekarhá ich, nevraví im, že ak si nasypú piesok za golier, nebude to príjemné – dovolí každému samému sa presvedčiť, čo sa stane, robiť chyby, učiť sa všetkému na vlastnej koži. Je príjemné, byť si vedomý toho, že niekto taký existuje. Či existuje, neviem. Ale rada v to verím. Tak je ľahšie. Pri tom nie som zviazaná so žiadnym náboženstvom,
to mi iba v duši niečo hrá a ja mám tú hru veľmi rada.

 

Tvoje texty inscenujú v divadlách režiséri a režisérky všetkých generácií. Spolupracuješ aj so zahraničnými režisérmi. Vnímaš nejaké rozdiely v práci s nimi?
S každým režisérom je ináč. Najradšej mám Čechov a Slovákov :o), pretože majú v sebe tú ľahkosť a ten humor, ktorý mám tak rada. S každým režisérom sa spolupracuje ináč a s niektorými – vôbec. Sú takí, ktorí pomoc nechcú, všetko si spravia sami. A to je OK, kým nezačnú zasahovať do textu. Zvyčajne súhlasím so všetkými škrtmi, ale neznášam dopisovanie čohokoľvek. Pretože zvyčajne tí, ktorí dopisujú, sú presne tí, ktorí nesmú, majú inú citlivosť, iný jazyk, iný zmysel pre humor, čiže texty, ktoré dopisujú nepasujú do celku a je to vidieť. A tí, ktorí by aj mohli, pretože si rozumieme skoro bez slov, nedopisujú. Z rešpektu k autorovi, aj k textu. To je veľmi cenné. Okrem toho mám rada tvorivú spoluprácu, keď mi režisér poskytne pole pôsobnosti. V tomto bol najlepší môj milovaný Petr Nosálek – vždy vravieval: ,,Martičko, ty si múdra dievčinka, ty to vymyslíš”. Tiež nemám rada situácie, keď režisér sám vie, ako ma vyzerať text a autora vníma ako “lacnú pracovnú silu” na spisovanie jeho vlastných nápadov.

 

Kto má rád humor Monthy Python/ovcov/ musia sa mu páčiť tvoje hry. Máš rada absurdný a nonsensový humor?

Myslím, že áno. To je môj obľúbený druh humoru, pretože je akoby z iného sveta. Milujem nonsens a absurditu – pretože v skutočnosti sa nonsens  riadi presnou, nezvyčajnou logikou, ktorá sa len v našom svete zdá nelogická – vo svete nonsensu je mimoriadne konzistentná.
Monty Pythonovcov mám rada pre ich neobvyklý pohľad na svet, pre jeho celkom iné uchopenie, pre ich citlivosť – pretože to, že sa smejú zo všetkého, z tabu, z veci posvätných, zo smrti, to neznamená, že všetko majú za nič. Je to skôr odkliatie veľkých vecí, prispôsobenie ich do rozmeru ľudskej malosti. A to pomáha. V živote, vo všetkom. Niekedy sa treba vyblázniť, aby ste sa v tomto svete nezbláznili.

 

Na 19. ročníku Bábkarskej Bystrice sa budú hrať dva Tvoje texty naštudované slovenskými divadlami. (Tretí sa chystá v Slovenskom komornom divadle v Martine.) Prídeš sa pozrieť?

Určite! Už sa neviem dočkať – zvlášť, že som v Banskej Bystrici ešte nebola a vaše divadlo je jedným z najznámejších a najviac ceneným slovenským divadlom v Poľsku. Už vtedy, keď sme sa ešte nepoznali, som vedela, čo je to za divadlo, čo sú to za ľudia, čo je to za miesto, pretože krúžia o vás už dlho legendy. Divadlo na Rázcestí zaujíma veľmi dôležité miesto v povedomí poľského bábkárstva – čiže o to viac sa teším, že vás konečne budem môcť navštíviť. A samotný festival je vždy nenahraditeľná príležitosť na videnie niečoho zaujímavého, na spoznanie nezvyčajných ľudí, na naočkovanie si do hlavy a srdca nové, úžasné inšpirácie, vďaka ktorým po návrate domov už od dverí bežím ku stolíku a píšem... 

S autorkou sa zhováral a z poľštiny preložil Marián Pecko.